SYNDRÓM VYHORENIA

            Syndróm vyhorenia je stav fyzickej a emocionálnej vyčerpanosti, ktorá vzniká ako následok dlhodobej preťaženosti. Jej výskyt v dnešnej dobe je tak závažný, že sme sa tejto téme rozhodli venovať aj v časopise Prameň.
            Syndróm vyhorenia je typický pre „pomáhajúce profesie“, ktoré sú náročné na komunikáciu a empatiu, a väčšinou sú spojené s veľkou zodpovednosťou (zdravotnícki pracovníci, kňazi, psychológovia, manažéri, politici, úradníci). Priam ideálnym kandidátom na vyhorenie sú tiež dnešné ženy, ktoré zastávajú niekoľko úloh súčasne.

TYPICKÉ HLAVNÉ PRÍZNAKY SYNDRÓMU VYHORENIA

• pocit vyplienenia vnútornej energie, únava, ktorá nemizne ani po adekvátnom odpočinku: človek sa v noci vyspí a keď sa ráno zobudí, cíti sa napriek oddychu vyčerpaný.
• unavený človek energiou začína šetriť - minimalizuje kontakt s ľuďmi, lebo to ho vyčerpáva, udržiava si od nich odstup. „Čo ten pacient otravuje, veď pred chvíľou som tam bol...“ Prítomný človek býva preňho najlepším ventilom – vo vzťahu k nemu je neraz cynický, sarkastický, hrubý... Časom je tomu, kto je vyhorený, všetko jedno.
• Somatické zdravotné problémy (bolesti chrbtice, migrény, tráviace problémy, úzkosť a depresie, problémy v oblasti sexuality a iné), vyplývajúce z nespracovania emócií

RIZIKOVÉ SKUPINY PRE SYNDRÓM VYHORENIA

• Idealisti – mladý človek plný ideálov prichádza po škole do práce, je plný energie, nadšenia. Nevadí mu práca nadčas, chce pomáhať, vzdelávať sa, profesionálne rásť. Stretnutie sa s realitou môže spôsobiť zníženie angažovanosti až natoľko, že jeho práca postupne začína strácať systém i zmysel.
• Ľudia trpiaci „syndróm pomáhačov“, tzv. „spasiteľským syndrómom“ – tvrdo pracujú, chcú pomáhať druhým, často tým však zakrývajú vlastné potreby a emocionálne problémy. Aby nemuseli vidieť seba, pomáhajú druhým.
• Ľudia, pre ktorých je každá nová ponuka niečím zaujímavá, výzvou – nakoniec je tých výziev toľko, že človek sa v nich nestíha orientovať a prichádza vyhorenie. Rizikovou skupinou sú aj ľudia, ktorí nevedia povedať „nie“.
• Ľudia s nízkym sebavedomím, ktorí svoj úspech pripisujú druhým – „to vďaka šéfovi, ktorý to dobre zorganizoval, to ja nie, to moji spolupracovníci“. Človek, ktorý sa priamo hlási k výsledkom svojej práce, je menej rizikovým pre vyhorenie.
• Ľudia so sklonom k perfekcionizmu - považujú sa za dobrých iba vtedy, keď spĺňajú nastavené kritériá. Keď zistia, že nie sú vždy najlepší, dokonalí, bez hriechu, prežívajú pocit zlyhania. Boja sa, že budú musieť skončiť napr. z dôvodu choroby, že môžu prísť po nich šikovnejší, že raz budú musieť opustiť to, čo kedysi hravo zvládali.
• Ľudia nedostatočne využití – majú značné intelektuálne schopnosti, sú zruční, a nie je im poskytnutá profesia, kde by svoje danosti smeli rozvinúť. Na opačnej strane sú rizikovou skupinou pre vyhorenie tí, ktorí sú poverení funkciou, na akú nemajú.
• Ľudia, ktorí chcú byť pre svoje zásluhy dôležití v očiach druhých. Ich vedomie vlastnej hodnoty spočíva v tom, čo si druhí o nich myslia. Často sa za ich správaním skrýva nedocenenie z detstva. Odhaľuje ich nutnosť odpovedať si na otázku: „Pred kým mám potrebu robiť sa dôležitejším? Koľko je takýchto ľudí?“
• Jednotvárna práca – ukazuje sa, že aj stereotypná činnosť, napríklad pásová výroba, navyše nízko hodnotená, vedie k vyhoreniu. Dnešná doba zaznamenáva emocionálne vyčerpanie aj u nezamestnaných. Emocionálna vyprahnutosť nesie v sebe riziko vzniku závislostí (charakteristický rys nie iba pre túto skupinu, ale pre ľudí so sklonom k syndrómu vyhorenia všeobecne).

AKO SA CHRÁNIŤ PRED VYHORENÍM

• Na každodenné povinnosti možno hľadieť spôsobom „ja musím“ alebo „ja chcem“. Motivácia „ja musím“ môže viesť k syndrómu vyhorenia. Zmena postoja z „ja musím“ na „ja chcem“ je ochranou pred vyčerpaním.

Dnešný človek nevie žiť v prítomnosti. Preto sú tak populárne púte do Santiaga de Compostela. Tam sa človek učí v prítomnosti žiť, pretože cieľom nie je príchod do Compostely, ale samotná cesta.

• Nezabúdať na seba. Indický jezuita Anthony de Mello opisuje príbeh, v ktorom za majstrom príde obchodník a pýta sa ho na tajomstvo úspešného života. Dostáva radu: „Každý deň urob jedného človeka šťastným, aj keby si tým človekom mal byť ty sám.“ A po chvíli ešte raz majster zdôraznil: „Najmä, ak by si tým človekom bol ty sám.“

My, kresťania, nesprávne chápeme Ježišove slová: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého“. Za dôležitú považujeme iba prvú časť prikázania – milovať blížneho. Ale ak budeme pri tom zabúdať na seba, zatrpkneme, vyčerpáme sa, vyhoríme. Musíme s pokorou prijať, že nedokážeme iba dávať, ale musíme aj prijímať.

• Zdravá emocionalita – to znamená nepotláčať svoje emócie. Dopriať priebeh aj hnevu, smútku... Aj negatívne emócie sú darom od Boha. Žiaľ, my si myslíme, že keď ich prejavíme, je to hriech. Vzorom, ako pracovať s negatívnymi emóciami, je pre nás Kniha Žalmov. Tá je plná výrokov, ktoré vznikli v smútku, depresii, hneve...  
• Správna spiritualita (duchovnosť) – taká, ktorá buduje a oslobodzuje, a nie taká, ktorá nás preťažuje a vedie k neuróze. Lebo aj vzťah s Bohom, ak je nesprávne budovaný, môže človeku priťažovať. Viditeľné je to najmä u osôb, ktoré mali v detstve problém s autoritou a v dospelosti vnímajú Boha ako sudcu, policajta - ako toho, ktorý nás iba kontroluje, má na nás nároky.

Správna spiritualita by nás mala viesť k dôvernému vzťahu s Bohom, čoho výsledkom je odbremenenie od našich problémov, nová sila do života a rast.

• Rozvíjanie spirituality pádov a slabostí – tá nás učí, že nie sme dobrí, iba keď sme úspešní, ale aj keď padneme a nedarí sa nám. Dôležité je prijať osobu, ktorú v sebe objavíme, a zároveň nestrácať zdravý pohľad na osobu, ktorou sa chceme stať. V prijatí seba treba byť realistom, neklásť na seba prehnané nároky.
• Pestovať záujmy a koníčky - odlišné od toho, čo je mojím zamestnaním.

RADY SVÄTÉHO IGNÁCA PRE ZANEPRÁZDNENÝCH ĽUDÍ

Aj samotný svätý Ignác bol veľmi aktívnym a zaneprázdneným človekom. Nasledujúcim generáciám zanechal niekoľko rád, ako žiť aktívne v tomto svete, a nevyčerpať sa. Uvádzame dve z nich:

• Byť kontemplatívny v činnosti – niekoľkokrát počas dňa sa zastaviť a uvedomiť si v činnosti seba. A zásluhou uvedomenia seba vzhliadnuť k Bohu s vďačnosťou za všetko, čo od neho dostávam. Odporúča sa aj na stole mať niečo, čo mi pripomenie, že sa musím dostať do kontaktu so sebou. Že tu nie som iba pre prácu. Nie práca má riadiť môj život, ja mám mať nad ňou kontrolu.
• Nie čo najviac úkonov, namiesto toho snažiť sa o vnútorné precítenie vecí, ich vychutnávanie si. Nie snaha mať všetko čo najskôr za sebou. 

VÝROKY K TÉME

Ak máš za úlohu starosť o druhých, nezanedbávaj pritom starostlivosť o seba. Nerozdávaj sa tak štedro druhým, že by v tebe neostalo nič pre teba. Musíš samozrejme myslieť na tých, za ktorých máš zodpovednosť, ale rob to tak, aby si pri tom nezabúdal na seba. (Karol Boromejský)